Ak sa zlomí ceruzka, vyhodíš ju a kúpiš si novú. Za rozbitý mobil hľadáme ihneď nový, lepší, výkonnejší. A čo ak sa zdevastuje planéta…? Kúpime si novú? Nemáme ďalšiu v zálohe. Napriek tomu sa každý deň správame tak, ako by sme mali nejakú tajnú zásobáreň planét a mohli vždy vytiahnuť novú. Často žijeme spôsobom „použi a vyhoď“, neustále chceme toho viac, náhlime sa, aby sme to všetko získali. Ťažko miernime naše okamžité záujmy a chute, odvykli sme si hovoriť: „Ďakujem, toto už nepotrebujem.“ V našej časti sveta nakupujeme ako rozmaznané dieťa. Je vedecky dokázané, že takéto tempo konzumu nie je udržateľné. 

V liste Laudato si’ nás pápež František pozýva zastaviť sa a žasnúť. V naliehavej chvíli zoči-voči environmentálnej katastrofe vydáva v roku 2015 encykliku a ako prvý krok navrhuje neužitočne tráviť čas obdivovaním krásy. Takto strávený čas nie je zbytočný. Iba vďaka premene zmýšľania môžeme zachovať planétu pre ďalšie generácie. Žasnutie a vďačnosť sú istým krokom k tomu, aby sme planétu Zem nebrali ako úžitkový predmet, ale ako náš spoločný domov. Nie môj, ale náš. Nie dom, ale domov. Výhľad z kopcov do doliny, motýľ, ktorý sa vznáša ponad lúku, pieseň, ktorá osloví naše srdce… Toto všetko sa musíme znovu naučiť oceniť, aby sme boli úspešní v environmentálnych a charitatívnych dielach. V tejto neľahkej úlohe máme nečakaných spojencov – deti. Áno, tie isté deti, ktoré vychovávame k tomu, aby sa neprejedali cukríkmi, majú oči stvorené pre žasnutie. Hrajme sa s nimi, prechádzajme sa s nimi v prírode a sledujme, ako žasnú, ako objavujú hodnotu každej stvorenej veci, vrátane drevených paličiek z odlomených konárov. Iste sa niečomu priučíme. Ak zlomíš ceruzku, môžeš zastrúhať dve polovice a namiesto žiadnej, budeš mať dve.